Muki alebo Legenda o kocúrovi z Jakubovho námestia

Autor: Otto Kovarik | 1.12.2020 o 14:39 | Karma článku: 6,12 | Prečítané:  235x

Legendou sa nemôžete stať z vlastnej vôle a úsilia. Legenda vás musí nájsť sama. A aby vás našla, musíte na seba upozorniť niečím mimoriadnym, niečím čo sa vymyká priemeru a šedej fádnosti.

Musíte napríklad zahrať rolu ako James Dean vo filme Na východ od raja. Musíte mať hlas ako Maria Callasová. Musíte sa oslobodiť z akejkoľvek kazajky zamknutej akýmkoľvek zámkom ako Harry Houdini. Alebo musíte byť výnimočne prostučký ako Krtko, ktorému najväčšiu radosť urobí stará pneumatika. Nie, legendou sa nemôžete stať, aj keby ste sa čo ako snažili, pokiaľ zaslepená blúdi po iných končinách zeme. Ale keď vás nájde, keď si definitívne získate jej priazeň, odmení vás tým najväčším, čo môže ponúknuť: Daruje vám nesmrteľnosť.



Kocúra menom Muki som nezažil. Zomrel dávno predtým, než som sa narodil. Ale môj otec, ktorému kocúr v mladosti patril, ho do svojej smrti neprestal ospevovať. Často nám rozprával legendu o kocúrovi z Jakubovho námestia v Bratislave. Hrdzavého Mukiho poznali všetci obyvatelia Jakubáku, najmä majitelia mačiek a kocúrov. Poznali ho preto, lebo Muki bol veľký bitkár a „kurevník“. Žiadny kocúr si nemohol byť istý, či neskončí s natrhnutým nosom a žiadna mačka si nebola istá, či na ňu z úkrytu vzrušený neskočí, aby ukojil pohlavnú žiadostivosť.

Muki sa nestal legendou pre nič za nič. Bol to bítnik a rebel, ktorý vyviedol mnohé kúsky, ale pri všetkej nezávislosti zostal milý a prítulný. Jeho avantgardný život mu priniesol ohromné, pre nás nepredstaviteľné zážitky. Veď kto pozná prašinu z vlastnej skúsenosti? Ten vraj vyzeral! Stratil srsť na polke tela – v smere od chvosta. Muki mal povesť nie veľmi čistotného kocúra. Umýval sa, ale nepreháňal to. Teraz však vyzeral ako vyholený pudlík. Babka ho natierala akousi masťou. Našťastie zabrala. Koža mu najprv zružovela, že vyzerala ani pokožka novorodeniatka. A potom začala aj zarastať. Na jednej polovici tela stará, špinavá srsť, na druhej nová, čistotou žiariaca srsť. Taký bol Muki. Naozaj mal sedem životov.

Ani majitelia psov si nemohli byť istí, čo im Muki vyparatí. Ale on sa iba bránil, nikdy nezaútočil prvý. V jednom z príbehov sa spomína pes Alex. Bol to veľký a urastený vlčiak, určite by si poradil s každým kocúrom. Nie však s Mukim. Bol krásny jarný deň a náš hlavný hrdina sa kráľovsky špacíroval po veľkom dvore, akoby mu patril. Prichádzala sezóna párenia, tak si často „lízal gule“. Neodolal ani teraz. Sadol si na slniečko pri ružových kríkoch, zdvihol jednu nohu, aby mal jazykom lepší prístup k pohlaviu. Zrazu do dvora vbehol Alex. Muki sa nesplašil; mal guráž, všetka česť. Kľudne čakal, kým Alex naberie tempo a v poslednej chvíli šikovne skočil do kríkov, kde sa schoval. Alex už nestihol zabrzdiť a v plnej rýchlosti sa do nich zaboril. Zrazu sa celým dvorom ozvalo divoké a bolestivé kňučanie. Alex mal celý ňufák posiaty drobnými tŕňmi. Majiteľ mu ich potom doma opatrne vyberal. A Muki? Podľa legendy vyšiel z kríkov, sadol si na to isté miesto, zdvihol tú istú nohu a v pokoji si „dolízal gule“.

Napriek bohatému a promiskuitnému sexuálnemu životu, mal Muki frajerku. Volala sa Mura. Mala chýr vynikajúceho lovca potkanov. Pani majiteľka sa strašne bála hlodavcov. Keď išla do pivnice, brávala so sebou mačku. „Mura, potkan!“ To bol kód, signál, ktorému rozumela. Naježila sa, zbystrila všetky zmysly a začala prehľadávať okolie. Beda potkanovi, ktorý sa jej vtedy dostal pod pazúry. Mura bývala vo vedľajšom dome. S Mukim boli susedia a ako ste sa už dozvedeli, aj partneri. Ani nechcem vedieť, kde, ako a koľkokrát to spolu robili. To je ich súkromná záležitosť. Podľa našich kritérií jej síce nebol verný, ale mal ju rád. Dovoľoval jej veľa, ale jedno jediné nesmela – vstúpiť do jeho osobného teritória, teda do bytu, kde býval. Urobila to iba raz a dostala takú príučku, že viac sa rovnakej chyby nedopustila. Podľa legendy navštívila moju babku práve ona suseda – majiteľka čierno-bielej Mury. Ženy sa rozprávali, Mura pokojne sedela a čakala na návrat milého. Ten sa aj objavil. Ale romantické stretnutie zaľúbencov sa nekonalo. Čo urobil, prekvapilo všetkých, ale zaiste najviac Muru. Muki sa do nej pustil a tak ju hnal z bytu preč, že tá s ohlušujúcim škrekom vybehla na chodbu a trielila dolu schodmi von, div si „hnáty nedolámala“. Ale neprestala ho ľúbiť. Ani on ju. Taká je láska. Niekedy je vskutku nepochopiteľná.

Veru, nechýbalo veľa, aby sa raz do chrumkava neupiekol. Babka chcela niečo upiecť. Otvorila trúbu (tak sa kedysi hovorilo rúre) a zápalkou zapálila plyn, aby sa rozohriala. Potom sa ozvali sirény. Bola vojna a Spojenci Bratislavu niekoľkokrát bombardovali. S leteckým poplachom sa nešpásovalo. Všetci, čo mohli, utekali do tunela pod hradom – vtedy najlepší a najbezpečnejší úkryt. Keď bolo po všetkom, babka sa vrátila domov. Našla otvorené dvierka do trúby a automaticky ich zavrela. Nevšimla si, že vystrašený Muki sa do tej trúby schoval. Od ľaku ani nepípol. Babka si ho jednoducho nevšimla. Lenže po čase začalo byť Mukimu horúco. Pomaly sa začal pýtať von. Babka bola v kuchyni a začula slabé zvuky, ale nevenovala im pozornosť. Poznáte to, počujete nejaký tón, ale neviete, odkiaľ prichádza. Vodiči áut by o tom vedeli rozprávať. V trúbe začalo už slušne pripekať. Situácia sa stávala kritickou, tak mu neostalo nič iné, len sa silno rozmraučať. Babka definitívne spozornela. S kocúrom niečo nie je v poriadku. A potom ju trklo. Pribehla k trúbe a otvorila ju. Ako blesk z nej vyletelo akési priškvarené čudo. Vybehol na dvor, kde si v snehu blažene chladil popálené labky. Taký bol Muki. Nikdy ste nevedeli, čo vám vyparatí.

„Počuj, ten tvoj kocúr je na tom a tom dvore. Neviem, ako sa tam dostal, lebo ten dvor je uzavretý. Múry sú privysoké a nevie sa odtiaľ dostať,“ povedal kamarát môjmu otcovi. Išli sa ta pozrieť. Naozaj, Muki bol na dvore, obkolesený vysokými múrmi a nech hocijako skákal, vždy sa zošmykol dolu. Rebríka nebolo. Čo urobiť? Tu dostal jeden z nich nápad. Koberec! Zohnali teda odkiaľsi dlhý koberec, ktorý sa nazýva aj behúň. Spustili jeden koniec dole, aby sa Muki mohol po ňom vyškriabať. Muki to sčasti pochopil. Skočil na koberec, šikovne sa doň zakvačil pazúrmi, ale ďalej nešiel. Bol to huncút. Chlapci ho museli pekne-krásne vytiahnuť. Ten výťah sa mu veľmi páčil.

Alebo raz prišiel domov s dvomi šípkami v hlave. Mám na mysli šípky, ktoré sa strieľajú zo vzduchovky. Doma bol z toho povyk, ale niečo bolo treba urobiť. Otec vzal kliešte, vysvetlil kocúrovi o čo ide a pomaly vyťahoval šípky hlboko zavŕtané v lebke. Muki ani nehlesol. Vedel rozoznať týranie od pomoci. Bol to múdry kocúr.

Niekedy priniesol zo svojich avantúr a výletov aj „darčeky“. Tak sa raz domov vrátil s udicou – verte či neverte, je to svätá pravda. Navždy zostane záhadou, kde na ňu natrafil, kde mu skrížila cestu. Háčik sa mu nešťastne zapichol do labky. Keďže ho nevedel vytiahnuť, musel sa domov vrátiť s celou udicou. Viete si predstaviť tú krížovú cestu? Čo musel vymyslieť, aby sa niekde nezakliesnil, aby sa osudovo nezamotal do silónu, aby nespanikáril? Bol to výnimočný kocúr. O udicu sa nikto jakživ neprihlásil. Škoda, že v našej rodine rybárčeniu nikto nefandil.

Muki vedel vyplašiť aj pána – môjho otca. Keď ho odviedli na vojnu, kde v pomocnom technickom prápore držal v ruke miesto zbrane lopatu, boli chvíle, kedy prišiel domov, naozaj slávnostné. Po odslúžených mesiacoch dostal prvýkrát dovolenku a pobral sa domov. Bol už tmavý večer, na uliciach nikde nikoho. Ako sa blížil k domovu, vlastne bol už pri bráne do dvora, naňho z výšky ktosi skočil. „Skoro ma trafil šľak,“ rozprával otec. Nečudujem sa. Ale Muki sa tak tešil z príchodu pána, že mu z brány zoskočil rovno na plecia. Po úvodnom šoku sa pekne zvítali a Muki sa nechal na ramene odniesť domov. Nepýtajte sa ma, ako je to možné, ale Muki zakaždým vycítil otcov návrat domov. Čakal naň balansujúc na železnej bráne nie širšej ako tyč v autobuse. Stal sa z toho rituál, na ktorý sa tešili obaja – kocúr i pán.

Muki miloval rodinu, do ktorej patril. To mu však nebránilo, aby žil slobodný a nezávislý život. Stávalo sa, že zmizol. Na niekoľko dní. Na veľa týždňov. Vracal sa vychudnutý, špinavý a unavený, zavše aj zranený z tvrdých mocenských bojov. Babka ho okúpala (dobre čítate) a ošetrila. Výdatne sa nažral, napil mlieka a v bezpečí domova zaľahol na dvadsaťštyri hodín. Aj legenda potrebuje oddych.

Kocúr Muki zomrel tak, ako žil – niekde vonku, prežívajúc krásu slobodného života. Nikto nevie, čo sa s ním stalo. Zmizol bez stopy. Odišiel a viac sa nevrátil. Mal desať rokov. Ešte ho netrápili starecké choroby, nevypadli mu zuby, nemuseli ho kŕmiť rozmixovanou stravou. To by nebolo preňho. Bol v plnej sile, aj keď staroba už klopala na dvere. Možno sa vedome vrhol do nebezpečenstva, o ktorom tušil, že mu bude osudové. „Vráť sa so štítom, alebo na štíte,“ vraveli matky synom odchádzajúcim do boja.

Muki sa na štíte nevrátil. Ale verím, že zomrel pod štítom. Že legenda nebola slepá; že ho našla a prikryla svojimi krídlami.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý o výnimke nehovoril pravdu, papalášizmus dokazuje úspešný vedec

Pracuje v Anglicku, žiadosť mu zamietli.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Trump nikomu nechýbal, Biden je prezident

Biden nesľuboval, že Ameriku urobí znovu veľkou. Mal prosbu.


Už ste čítali?