x x x
Rašíd zahol do rušnej Východnej ulice. Celú noc sa premodlil a teraz naň v strede dňa doľahli driemoty. Siahol do vrecka nohavíc, aby zistil, či má zopár mincí, za ktoré by si kúpil kávu. Vošiel do poloprázdnej kaviarne. Bol vďačný, že si našiel stôl pri okne, za ktorým sledoval ruch cudzieho veľkomesta.
Ako dlho ešte? Najviac hodinu. Nesmie premeškať čas obeda.
Nad mestom sa vznášalo jarné slnko. Rašíd, oblečený v dlhom plášti, sa potil. Je vylúčené, aby si ho odložil. Sadol si k stolu tak, ako prišiel. Objednal si kávu a vnímajúc život ulice mu myšlienky uleteli k spomienkam. Koľko mal rokov, keď ho oslovil imám? Šestnásť? Teraz má dvadsaťdva a v srdci nosí sväté poslanie. Nikomu o ňom nesmel povedať. Ani rodičom, hoci si boli vždy blízki. Spomenul si aj na brata. Spomenul si naň proti svojej vôli, bol však príliš rozrušený, aby kontroloval cesty vedomia. Podvolil sa spomienke, aby sa vydrala von, aby ho v poslaní potvrdila i nahlodala. Potom unavená odíde a on sa z bratovho vplyvu navždy oslobodí.
Džamal sa mu odcudzil počas univerzitných štúdií. Klasická arabská filozofia jeho bojovný zápal zmenšovala, až ho napokon celkom udusila. Na školu odišiel revolucionár, vrátil sa mierotvorca. Rašíd si spomenul na nekonečné hádky a škriepky o sile meča a slova. "Boh je Svetlo svetiel," citoval brat mystika Suhrawardího. "Ale vari ja tvrdím niečo iné?" ohradil sa otec. Pre Džamala je svetlom mier, pre otca svätá vojna; pre jedného je zabiť hriechom, pre druhého je to najlepší spôsob, ako poslať neveriacich tam, kam patria: do pekiel. Džamal zostal sám, nepochopený a izolovaný. Spravil to najlepšie, čo mohol - zbalil sa a odišiel, aby hľadal odpovede v knihách.
Keď sa videli naposledy, položil mu pri rozlúčke ruku na rameno a pripomenul mu jeden hadís, slová Proroka: "Pre Alaha je hľadanie poznania dôležitejšie než modlitba, než pôst, než púť, než džihád." Azda niečo tušil, keď mi to povedal, pomyslel si Rašíd.
Ako dlho ešte? Vari polhodinu. Toľko času ho delí od brány do raja. V duchu sa modlil: "Chvála Bohu, Pánovi svetov. Veď nás správnou cestou: cestou tých, ktorých si naplnil dobrom; nie cestou tých, ktorí si zaslúžia Tvoj hnev, ani tých, ktorí zablúdili. Niet iného Boha okrem Alaha."
Matka naň bude hrdá. Nikdy mu to priamo nepovedala, ale Rašíd vie, že si priala vychovať mučeníka. Splní jej želanie. Celkom jasne videl, aké to bude po jeho smrti. Sám to zažil v iných rodinách. Rodičov budú navštevovať príbuzní a susedia. Budú vychvaľovať jeho čin, pospomínajú si naň, s bázňou si prezrú jeho portrét - portrét martýra - viditeľne postavený na centrálnom mieste, položia k nemu kvety, pomodlia sa za úspechy Božích bojovníkov, potom odídu, aby mohli prísť ďalší. Všetkých to naplní presvedčením, že najvyššie obety majú zmysel. Musia mať zmysel, keď ich bolo tak veľa. Zomrelo priveľa mladých mužov a žien, uvažoval, aby sme v tom ďalej nepokračovali. Iba nové atentáty môžu dodať zmysel tým predchádzajúcim. Tak to bude aj s ním. Musia po ňom prísť ďalší, aby potvrdili jeho obetu, aby ju nedovolili spochybniť. Bolo by strašné, keby sa matky a otcovia jedného dňa prebudili a uvedomili by si, že zbytočne stratili synov a dcéry. To sa nikdy nesmie stať.
Rašíd dopil kávu a zrazu si uvedomil váhu výbušnín. Na úsvite mu spolubratia pripevnili k telu dvanásť kilogramov trhavín. Nerobili to prvýkrát. Zručnosť, s akou si počínali, lahodila jeho rozrušenej mysli. Boli dôkazom, že zápas nekončí. Aj keby sa už nikdy nenašiel dobrovoľník, títo muži v boji neustanú. Pripevnia si bomby navzájom, naposledy sa objímu a pomodlia sa: "Poďte dokončiť najlepšie dielo."
Ach, ako dlho ešte? Čas sa kráti.
Zaplatil a vyšiel na ulicu. Inštinktívne strčil ruku do vrecka kabáta a nahmatal čosi ťažké - iniciátor rozbušky. Dômyselný vynález. Na spustenie detonátora treba stlačiť kohútik, ale aby nálož vybuchla, je nevyhnutné ho znovu pustiť. To je signál pre rozbušku, aby uvoľnila smrtiacu silu výbušniny. Jeho spúšťač rozbušky sa mu zmestil presne do dlane. Podobal sa záhradným nožniciam bez čepelí s jedným pevným ramenom. Druhé na pružine skáče späť do otvorenej polohy. V duchu si neustále opakoval postup: odistiť poistku, stlačiť kohútik, potom pustiť. Cítil v dlani chladný kov a ten chlad mu ako blesk udieral do mozgu. Studený pot mu stekal po chrbte. Posledný zápas začína.
Ako dlho ešte?
Kráčal hlučnou ulicou a po chvíli našiel cieľ útoku - Bar & Restaurant Jerusalem. Sväté mesto pre moslimov, Židov a kresťanov. Nikdy ho nevidel, no teraz to preňho nebolo dôležité. Najhlavnejšiu hadždž, povinnosť putovať do Mekky, si splnil. Navštívil hrob Proroka v Medíne a slávnostne mu prisahal vernosť. Vtedy už vedel o úlohe, pre ktorú ho vyvolili.
S rukou vo vrecku prešiel popri veľkých oknách reštaurácie a nazrel dnu. Bola plná obedujúcich hostí. Srdce sa mu divo rozbúchalo, ale iniciátor roznetky zovrel pevne. Vedel, že ho do rozhodujúcej chvíle nepustí, lebo nacvičeným pohybom uvoľnil poistku a stlačil kohútik. Odteraz niet cesty späť. Rozbuška dostala polovicu signálu k detonácii. V dlani tuho stískal miestenku do večnosti. Príliš tuho. Nepustiť! Ešte nepustiť!
Kráčal ďalej, aby nebol nápadný. Zastavil sa pár metrov za reštauráciou pri akomsi výklade a robil sa, že si prezerá tovar. Vôbec ho nevnímal, ani nevedel, na čo sa pozerá; sústredil sa len na úlohu, ktorú musí vykonať. Ústami pritom šepkal modlitbu: "Niet iného Boha okrem Alaha." Zhlboka sa nadýchol. Čo sa to so mnou robí? Šesť rokov príprav a ja prežívam úzkosť zo smrti! Mierne zdvihol hlavu a uvidel svoj odraz v skle výkladu. To som ja? Takto vyzerá Boží bojovník? Plný strachu a vari i pochybností? Bože, daj mi silu, nech sa nezakolíšem! Všetci mi veria. Boh, Prorok, imám i spolubratia. Nesmiem ich sklamať. Spomenul si na asasínov, legendárnych bojovníkov z pevnosti Alamut. Vždy chcel napodobniť dávnovekých hrdinov neohrozene bojujúcich za vieru. Od nepamäti sníval o veľkom čine, ktorým si zaslúži úctu. Narovnal sa, trochu si pozeral do očí a dodával si odvahy. Potom sa na seba pousmial a voľnou rukou si kývol na pozdrav. Bola to rozlúčka so životom.
Prudko sa otočil a vracal sa k reštaurácii. Už nebude na nič myslieť. Treba len vykonať, po čo prišiel. Dýchal, hlboko, znova a znova. Kohútik v dlani sa rozžeravil a teraz ho nesmierne pálil. Kŕčovito ho zvieral, aby nálož nevybuchla na nesprávnom mieste. Prsty mu stuhli. Kŕč bol bolestivý a neúnosný. Ruka dobiedzala, prosíkala, žobronila, aby ju uvoľnil: Pusť! Pusť! Aspoň na chvíľu! Pozornosť obrátil k nespratnej končatine. Bál sa, že mu vypovie poslušnosť a rozkázal jej: Ešte nie! Ešte nie! Blížil sa k vchodu. Oproti po chodníku kráčal starší bielovlasý pár s malým dievčatkom. Zmizli vo vchode do reštaurácie. Videl im do tvárí, videl usmiate obličaje ľudí, ktorí nič netušia. Tri obete, ktoré za okamih zomrú.
Ako dlho ešte? Vydrž! Už iba krátku chvíľu a bude po všetkom!
Napätie bolo neznesiteľné, v sluchách cítil divoké pulzovanie vriacej krvi. Rozbehol sa, aby nezaváhal. Vchod! Blíži sa k vchodu! Ako dlho ešte? Pár metrov do raja! Rozrazil vchodové dvere. Ruka mu mimovoľne vyletela z vrecka kabáta. Vystrel ju, aby ukázal, čo v nej drží. Vtedy si všimol biele nedokrvené prsty. Zo spúšťača rozbušky sa vinul kábel späť do kabáta. Zazrel starkých s vnučkou, ako si práve sadajú k obednému stolu. Z celej sily mocným hlasom zakričal: "Alláhu akbar! Alláhu akbar!!" Strašný výkrik, ak sa vyderie z úst Božieho bojovníka. Stáročia naháňa strach. Aj týmto ľuďom, čo celkom náhle zamrzli a v smrteľnej úzkosti vypleštili oči na atentátnika. Ich vystrašený zrak zrkadlil smrť. Tušia, čo príde. Určite vedia, že je koniec. Miestnosťou preleteli prvé výkriky hostí. Už vidí pevnosť; onedlho si odpočinie pod figovníkom v tieni Alamutu. Už ho objíma dlhá ruka asasínov. Stáva sa jedným z nich. Prsty mu začali povoľovať. Vďačne pocítili úľavu z kŕča. Je dokonané. Splnil poslanie. Vedomiu zostáva len nepatrný okamih. Kratší, než žmurknutie oka. Zmestí sa doň posledná modlitba mučeníka: "Alah je veľký. Alah je najväčší. A Mohamed je jeho Prorok."
PENG!!!
