Otto Kovarik
Výsluch
Jednoaktovka
C'est la vie! Zoznam autorových rubrík: Muži, Ženy, Ľudia, Svet, Spektrum, Drobnosti a príbehy, Poviedky a preklady, Listy z Apúlie, Fotografie, Nezaradené
Kráľov sprievod vstúpil do katedrály za slávnostného Te Deum. Vzduch bol presiaknutý kadidlom a ľud, čo sa dostal dnu, sa staval na špičky, aby uzrel aspoň purpurový plášť nového vladára. Kráľa podľa zvyklostí privítal biskup:
Mamička spadla. Už dlhšie ju trápila únava a pri práci o čosi zakopla. Vnímal som krátky let, pri ktorom som sa čudne vznášal a potom som bolestne dopadol. Už viem, čo je bolesť. Niekoľkokrát som ju za svoj krátky život zažil. A vždy to bolelo i mamičku. Bolelo nás to všetkých. Aj môjho bračeka. Teraz ležím vo vodorovnej polohe, ako keď v noci spím, hoci pre mňa je noc aj keď bdiem. Viem to od mamičky. Pochopil som, že deň sa spája so svetlom, ktoré som doposiaľ nevidel, a noc s tmou, ktorá ma obklopuje.
Dievča rozprávalo: „V metre som sledovala jedného muža a od stanice k stanici som si pripadala krajšia a keď sa mi potom prihovoril, bola som už neprístupná, taká som bola pekná.“
Stromy som oddávna považoval za najdotieravejších kazateľov. Uctievam ich, keď žijú spoločne a v rodinách, v lesoch a hájoch. A ešte viac si ich ctím, keď stoja jednotlivo. Ako osamelí. Nie ako pustovníci, čo sa odkradli pre nejakú slabosť, ale ako veľkí opustení ľudia, ako Beethoven a Nietzsche. V ich korunách šumí svet, ich korene odpočívajú v Nekonečnu; len ony sa v ňom nestratia, ba z celej sily svojho žitia sa usilujú iba o jedno: naplniť v nich sídliaci zákon, rozvinúť vlastnú podobu, spodobniť samých seba. Nie je nič posvätnejšie, nie je nič príkladnejšie ako pekný, silný strom.
Bude pršať, nad jazerom visí šedý a ustrašene ochabnutý vzduch. Neďaleko môjho hostinca sa prechádzam po brehu.