Balada o posratom živote

Autor: Otto Kovarik | 6.11.2011 o 20:10 | (upravené 7.11.2011 o 20:57) Karma článku: 23,28 | Prečítané:  11764x

Pri pohľade späť do minulosti vidím veľa obrazov. Na jednom z nich je môj starší sused Vlado. Patrí k môjmu detstvu neodmysliteľne ako jojo alebo žuvačka Pedro. Bývali sme v jednom bratislavskom činžiaku z prvej republiky. Ten dom má dvor, v ktorom pred tridsiatimi rokmi parkovalo len zopár škodoviek a kde sa ešte ručne prášili koberce.

Vlado býval s rodičmi a so sestrou na prízemí. Bola to čudná rodina. Tichá, ba až podozrivo tichá, akoby zaťažená tajomstvom, ktoré sa nemalo odhaliť. Jeho rodičia sa susedom neprihovárali. Nebyť občasných stretnutí na schodisku, ani by sme nevedeli, že existujú. Neboli našimi obľúbencami. Nemali pre nás milé slovo a nikdy nám do dlane nevtlačili cukrík.

Ani ich dcéru, dlhé roky starú dievku, sme nemali radi. Z celej rodiny bola najvýraznejšia, povedzme, že v ich mierke doslova energická. Chlapcom dvor slúžil hlavne na futbal a v zime trochu na hokej. Pri tom sa stávalo, že lopta odletela, kam nemala - do okna (to bol ten horší prípad, ak sa rozbilo), alebo spadla na balkón. Vladova sestra patrila k dvom najobávanejším majiteľom balkónov. Ak lopta spadla na jej sväté územie a bola práve doma, museli sme o loptu žobrať a sľubovať nemožné. Taký sľub, aby sa to už neopakovalo, by nemohol vyžadovať niekto, kto futbal pozná. To pri najlepšej vôli i hráčskej obratnosti jednoducho nejde. Ak jej praskli nervy, mohli sme sa s loptou rozlúčiť. Ostrým nožom vypustila dušu nebohej lopte.

A deti sa pomstili. Deti sa nemstia len tak. Skoro vždy na to majú dôvod. Vladova sestra bola jediným obyvateľom nášho domu, ktorý sa stal terčom pomsty - dvoch cielených útokov na jej majetok, modrú embéčku. Hoci som sa na atentátoch nepodieľal, vedel som o ich príprave a mlčal som ako hrob. Starší chalani je raz v noci polepili auto malými nálepkami a druhýkrát jej vypustili pneumatiky.

Vlado bol iný, ale svoju tichú nenápadnosť zdedil po rodičoch. Často stál na balkóne, opretý lakťami o zábradlie a fajčiac sledoval našu hru. Mal hnedé kučeravé vlasy a jasné modré oči filmovej hviezdy. Ak lopta spadla k nemu balkón, ochotne ju vrátil do hry. Vlado auto nemal, ale aj keby ho mal, pneumatiky by sme mu nikdy nevypustili.

Občas si s nami zahral. Určite aj preto nevyžadoval nesplniteľné sľuby, aby lopta stále letela tam, kam si želá kopačka. To by sme nepoznali premárnené šance. Vlada sme mali celkom radi. Keby s nami trávil viac času, mali by sme ho veľmi radi.

Trochu sme podrástli a futbalové výkriky stíchli. Potom nás nepripravených zastihla nežná revolúcia. Vladovi rodičia odišli do dôchodku a jeden po druhom pomreli. Nenápadne a v tichosti, ako mali vo zvyku. Vlado so sestrou nejaký čas žili v spoločnej domácnosti. Zrazu byt nečakane zmenil majiteľa. Vlado i sestra sa odsťahovali a ja som nemal potuchy kam. Odišli z môjho života a obohatili postupne zväčšujúcu sa galériu spomienok.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som o pár rokov Vlada stretol na ulici. Ukázalo sa, že inde som ho stretnúť nemohol, lebo ulica bola jeho domovom. Z Vlada sa stal bezdomovec. Čo sa stalo po smrti rodičov, viem iba z jeho podania. Inú verziu príbehu nemôžem ponúknuť.

Kým žili rodičia, rodina držala pokope. Po ich smrti, ale najmä po tom, ako sa Vladova sestra vydala, sa putá definitívne roztrhli. Sestra predala byt, Vladovi nedala ani korunu a odsťahovala sa do Topoľčian s (či za) manželom. Vlado stratil strechu nad hlavou. Rozprával mi o tom vyrovnane a skoro bez emócií, len zatrpknutosť prerážala niekde v pozadí. Nepátral som, či je príbeh pravdivý. Vo vnútri som však cítil, že úplne vymyslený asi nebude. Potom si po prvýkrát vzdychol: Posratý život!

Odvtedy som ho v meste často stretával a mohol som smutne sledovať jeho starnutie. Kučeravé vlasy mu zošediveli, stmavnutá pokožka na tvári zvrásnila a vyzerala ako vetrom ošľahaná tvár morského vlka. Skazené zuby mu postupne vypadli. Len tichý a pokojný hlas mu zostal a modré oči nestratili nič zo svojej žiarivosti. Tie som na ňom obdivoval. Peniaze si nepýtal, no ja som mu zakaždým nejaké dal. Nemal som dôvod nútiť sa k drobnej pomoci. Moju loptu nikdy neprepichol a vždy mi ju vrátil.

Ak sa dalo, užíval si nedobrovoľné plody slobody bez koreňov a "cestoval". Stávalo sa, že som ho celé mesiace nevidel. Brázdil Slovensko, Česko i Rakúsko. Bez pasu. Niekedy si našiel príležitostnú prácu, niekedy žobral. Zostáva mi záhadou, ako prekročil hranice. Vstup Slovenska do EÚ bol v nedohľadne.

V jeden treskúci zimný večer som ho našiel sedieť osamoteného pred autobusovou stanicou. Posratý život! Nemal kde prespať, aspoň to tvrdil. Bola fakt hnusná zima, všade plno snehu a mne sa ho uľútostilo. Vtedy som býval s rodičmi, musel som sa ich spýtať, či môže spať u nás. Všetka česť, že súhlasili. Neviem, čo mu prebehlo hlavou, keď som mu otvoril vchodovú bránu, ktorou pred mnohými rokmi denno-denne prechádzal. Neviem, čo pocítil, keď išiel popri dverách svojho bývalého bytu. Vlado bol tichý a diskrétny ako vždy.

Mama mu ustlala v obývačke na gauči. Ráno som odišiel do práce, kým všetci tvrdo spali. Z maminho rozprávania viem, že mu dala raňajky, myslím, že aj niečo na cestu a celkom pokojne odišiel za svojím údelom. Izba hrozne smrdela a bolo ju treba dlho vetrať. Ale čo je jedno vetranie oproti zápachu skazeného osudu, ktorý Vlado musel dýchať každý deň?

Vladov príbeh sa chýli ku koncu, lebo už nemám o ňom viac čo napísať. Zmizol. Roky som ho nevidel. Obávam sa toho najhoršieho, že v tichosti, aká mu bola celý život vlastná, dokráčal do tunela vedúceho na druhú stranu.

No ak sa mýlim, ak sa len presťahoval do iného mesta či krajiny a ty ho poznáš, milý čitateľ, odkáž mu, že naň myslím, že mu v peňaženke ohrievam mincu, aby ho nechladila, až mu ju vložím do dlane a najmä, že mu ďakujem za každú vrátenú loptu, čo v zápale detskej hry letela zakázaným smerom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?