RAF: Od pudingu k bombe (1)

Autor: Otto Kovarik | 20.8.2011 o 16:29 | (upravené 16.6.2012 o 13:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1095x

V júni 2011 prepustili nemecké úrady na slobodu Birgit Hogefeldovú, poslednú väznenú teroristku ultraľavicovej teroristickej organizácie RAF. Odsedela si 18 rokov. Krátko predtým boli omilostení Christian Klar, Eva Hauleová a ďalší. Štát sa zmieril s ľuďmi, ktorí proti nemu bojovali. Tým sa symbolicky uzavrela kapitola ľavicového terorizmu v novodobých nemeckých dejinách. Tie na RAF nikdy nezabudnú. Veď na jeseň roku 1977 teroristi dotlačili štát do krízového stavu. Dnes je RAF minulosťou a nastal čas bilancií.

Vznik RAF (Rote Armee Fraktion, Frakcia Červenej armády) nebol priamočiary ani samozrejmý. Dejinné stretnutie výnimočných udalostí a rozhodných ľudí však nakoniec viedli k vyhláseniu vojny štátu a jeho inštitúciám. V 60-tych rokoch v Západnom Nemecku vyrastala mládež, ktorá si nechcela diktovať podmienky pre život, bola kritická k nedostatočnej denacifikácii a túžila po väčšej demokracii. RAF sa chápala ako nástroj študentského odporu z konca dekády a považovala sa za pokračovateľa hnutia proti skostnatenému štátu. Ulrike Meinhofová - hlavný ideológ nemeckého terorizmu - to vysvetlila v stammheimskom procese: "Išlo o to, aby sme celý stav poznania o hnutí rokov 1967/68 historicky zachránili. Išlo o to, aby sme neprerušili boj."

Prejavy nespokojnosti prerastali do násilia len pomaly. "Nová ľavica" sa najprv snažila ovplyvňovať veci verejné cez Nemecký socialistický študentský zväz SDS, blízky politickej strane SPD. Neskôr sa ich cesty rozišli a SDS sa stal dôležitým centrom mimoparlamentnej opozície (APO, Außerparlamentarische Opposition). V roku 1965 vstúpili do SDS dvaja aktivisti, ktorí otvorili brány terorizmu - Rudi Dutschke (na obr.) a Dieter Kunzelmann. Pod ich vplyvom sa Rudi.jpgSDS premenila na antiautoritársku ľavicovú organizáciu s anarchistickými prvkami. SDS a APO mali výhrady voči zamlčovaniu nacistických zločinov, proamerickej politike spolkovej vlády, atómovému zbrojeniu, voči americkej agresii vo Vietname a Axelovi Springerovi, mediálnemu magnátovi ovplyvňujúcemu verejnú mienku. SDS a APO sa stali fórom na vyjadrenie nespokojnosti so stavom spoločnosti. Tézy mimoparlamentnej opozície podporovali osobnosti svetového mena: Theodor W. Adorno, Herbert Marcuse a Ernst Bloch. Pre vývoj ľavicového extrémizmu bol kľúčovým momentom vstup dvoch budúcich vedúcich osobností RAF do radov APO: Andreasa Baadera a Gudrun Ensslinovovej. Cesta k terorizmu sa dláždila kameň po kameni.

Potom prišiel osudný rok 1967. Najprv v januári založil Kunzelmann Komúnu I, združenie ľudí žijúcich v spoločnej domácnosti. Komunardi vedome žili v opozícii ku konzumnej kultúre a tradičnému chápaniu rodiny. Komúna I na seba upozorňovala grotesknými akciami - niekde na rozhraní provokácie a satiry. Cieľom ich snaženia bol Spaß - zábava, kratochvíľa a dobiedzanie. Odtiaľ už nebolo ďaleko k Spaßguerilla.

V apríli pripravili komunardi svoju prvú veľkú protestnú akciu. Z pudingového prášku "zostrojili" dymové bomby, ktoré použili počas návštevy amerického viceprezidenta Huberta Humphreyho. Atentát spôsobil šok a veľa rozruchu, komunardi boli zatknutí. Keď sa zistilo, že išlo o neškodné zbrane, prepustili ich na slobodu a médiám poskytli prvú tlačovú besedu. Aj New York Times priniesol správu o útoku nemeckých komunardov. Pudingovým atentátnikom sláva zachutila.

Na prelome mája a júna navštívil Západné Nemecko iránsky šach Réza Pahláví. Jeho prítomnosť sprevádzali vlny masových demonštrácií. Ulrike Meinhofová - v tom čase komentátorka časopisu konkret - naň tvrdo útočila kvôli priepasti medzi ohromným bohatstvom, ktorým sa šach pýšil a chudobou a negramotnosťou jeho ľudu. Sociálna nespravodlivosť bila ľavicovým študentom do očí. 2. júna 1967 sa protesty v západnom Berlíne nakoniec zmenili v krvavú drámu. Podráždená polícia použila proti demonštrantom vodné delá a policajt Karl-Heinz Kurras zabil neozbrojeného študenta Benna Ohnesorga strelou do hlavy. Povestnou poslednou kvapkou bolo zbavenie viny Kurrasa v následnom procese. Smrť Ohnesorga a oslobodenie Kurrasa sa považujú za rozbušku radikalizmu študentského hnutia a dôvod vzniku RAF a iných teroristických organizácií. Napokon, Bewegung 2. Juni (Hnutie 2. jún) to dokazuje svojím názvom.

Násilie zo strany štátu vyvolalo v študentoch potrebu odplatiť ho. Gewalt gegen Sachen, násilie proti veciam, sa stalo heslom nového odporu. Útok na majetok sa považoval za legitímne vyjadrenie nesúhlasu, za politický prostriedok vymáhania spoločenských zmien. V letáku vydanom Komúnou I stojí na samom konci: Burn, warehouse, burn! Obchodný dom ako symbol kapitalistického konzumu strávený ohňom mal byť aj obrazom pripomínajúci vietnamské deti spálené napalmom.

Brandstift2.jpgAndreas Baader a Gudrun Ensslinová sa nenechali dlho presviedčať. Spolu s Thorwaldom Prollom a Horstom Söhnleinom zostrojili časované zápalné bomby. 2. apríla 1968 ich umiestnili v obchodných domoch Schneider a Kaufhof vo Frankfurte nad Mohanom. Okolo polnoci vybuchli a spôsobili značné škody na majetku. Nemecká tlačová agentúra DPA dostala telefonát: "Je to politický akt pomsty." Nikto sa pri výbuchu a požiari nezranil.

Baader a Ensslinová zašli ďalej než hocikto iný z mimoparlamentnej opozície. Ulrike Meinhofová písala články, Komúna I sa zabávala provokáciami, SDS mávala vlajkami, APO dvíhala päste. Baader a Ensslinová ukázali, že boj proti štátu je možné radikalizovať. Obaja prekročili hranicu provokácie smerom k násiliu.

Proces s podpaľačmi vyvolal záujem médií. Štyria anarchisti ho rušili smiechom, fajčením cigár a vyloženými nohami. Napriek snahe obrátiť trestný čin v politický happening, advokáti Otto Schilly (neskorší minister vnútra) a Horst Mahler (neskorší člen RAF) nedokázali odvrátiť rozsudok: tri roky odňatia slobody. Ulrike Meinhofová v reakcii citovala známeho anarchistu tej doby Fritza Teufela: "Je vždy lepšie obchodný dom podpáliť, než ho prevádzkovať." Obhajcom sa však podarilo presadiť revíziu procesu a po 14 mesiacoch podpaľačov prepustili z väzenia. V novembri 1969 však súd rozsudok potvrdil. Baaderovi a Ensslinovej sa späť do väzenia nechcelo a utiekli do Paríža, neskôr do Talianska. V Ríme ich vyhľadal sympatizant Horst Mahler a presvedčil ich, aby sa ilegálne vrátili do Nemecka. Písal sa rok 1970.

RAF sa hlásila k životu. (Pokračovanie)

x x x

Rudi Dutschke. Narodil sa v roku 1940. Detstvo a mladosť prežil v NDR. Stal sa členom pionierskej organizácie FDJ (Freie Deutsche Jugend) a začal sa venovať politickým otázkam. Osvojil si pozíciou demokratického socializmu - kritizoval rovnako USA a Sovietsky zväz. Tesne pred postavením berlínskeho múru sa v roku 1961 presťahoval do západnej časti mesta. Tu na Slobodnej univerzite študoval etnológiu, sociológiou, filozofiu a históriu. Po vstupe do SDS sa stal jedným z vodcov mimoparlamentnej opozície. Snažil sa o jednotný front študentov a robotníkov. Dutschke bol aktivistom, nie teoretikom, preto študentov vyzýval k priamemu odporu proti štátu a jeho inštitúciám. Vo februári 1968 zorganizoval Vietnamský kongres, na ktorom sa zúčastnili tisícky študentov. Dutschke postupne polarizoval verejnosť. Nenávisť voči jeho osobe vyvrcholila atentátom z apríla 1968. Mladý robotník Josef Bachmann sa nechal inšpirovať výzvou časopisu Bild Axela Springera, aby niekto konečne urobil poriadok. Vyhľadal Dutschkeho na ulici, spýtal sa ho, či je to naozaj on a keď sa o tom ubezpečil, vytiahol revolver a s výkrikom: "Ty špinavá komunistická sviňa!" doň vpálil tri guľky, z toho dve do hlavy. Dutschke zázrakom prežil. Rehabilitácia trvala roky; musel sa učiť chodiť a rozprávať. Odišiel do cudziny, lebo sa bál ďalších útokov. Ľavicová opozícia stratila významného vodcu. Neskôr sa do Nemecka vrátil. Najprv nadviazal na prerušenú akademickú dráhu, neskôr sa opäť zapájal do politických diskusií. Jeho plán vstúpiť do aktívnej politiky (pripravoval zakladanie strany Zelených) prerušila tragická smrť. 24. decembra 1979 sa utopil vo vani počas epileptického záchvatu - dôsledok zranenia hlavy po atentáte.

Andreas Baader. Narodil sa v roku 1943 v rodine historika, ktorý sa nevrátil zo sovietskeho zajatia. Vychovávali ho stará mama, matka a teta. Sám sa označoval za žurnalistu, ale pravdou je, že nedokončil ani strednú školu. Životom sa pretĺkal malými deliktami - kradol autá a falšoval dokumenty. Pózoval pre pánsky časopis. Baader mal jedno dieťa s vydatou ženou. V polovici 60-tych rokov sa začal angažovať v študentskom hnutí. Pre svoje nadšenie, výbušnosť a tendencie k násiliu si získal rešpekt časti ľavicových intelektuálov, ktorých strhol živelnosťou a odhodlaním k činu. Oni boli hlavou, on, Andreas Baader, baranidlom.

Gudrun Ensslinová. Dcéra evanjelického farára sa narodila v roku 1940. Na pedagogickej vysokej škole získala diplom učiteľky základnej školy. Potom odišla do Berlína, kde študovala germanistiku. S manželom založila malé vydavateľstvo Studio Neue Literatur. V máji 1967 sa jej narodil syn; za kmotra zvolila Dutschkeho. V lete sa spoznala s Baaderom, kvôli ktorému opustila manžela. Ensslinová ho nekriticky zbožňovala. Keďže Baader nebol dobrý rečník, často ju nechal hovoriť za seba: "Andreas povedal..." Chladná intelektuálka Gudrun Ensslinová bola "morálnou" inštanciou RAF.

 

Príloha:

Ulrike Meinhofová v televíznej diskusii

Pramene:

Willi Winkler: Die Geschichte der RAF. Reinbek bei Hamburg, Rowohlt Verlag 2008
Stefan Aust, Helmar Büchel: RAF-Serie (I) - Der letzte Akt der Rebellion (spiegel.de)
Ulrike Meinhof: Die Rote Armee aufbauen. In: Texte und Materialen zur Geschichte der RAF. Berlin, ID-Verlag 1997
Baader-Meinhof Komplex. Réžia Uli Edel. Podľa rovnomennej knihy Stefana Austa (DVD)
www.rafinfo.de
www.nadir.org
www.baader-meinhof.com
W-E-B (Wikipedia, Encarta, Britannica)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?