Prízraky Sylvie Plathovej

Autor: Otto Kovarik | 18.6.2011 o 18:27 | (upravené 23.6.2011 o 18:10) Karma článku: 9,00 | Prečítané:  3048x

Americká poetka Sylvia Plathová (1932-1963) ukončila život samovraždou. Patrila medzi umelcov, ktorí tvorivú energiu čerpajú z nemožnosti cítiť trvalé šťastie. Zmietaná emocionálnou nestálosťou a labilitou sa trmácala medzi tvorivou horúčkou a depresiou útlmu. Poznala pobyt v psychiatrickej liečebni, sedela v kresle analyzanda, porodila deti, písala básne, viedla si denník - robila všetko pre to, aby zvíťazila nad démonmi vo vlastnej duši. Bola umelkyňou, ktorej najbytosnejším živlom bol oheň. Bol krátky, spaľujúci a príliš intenzívny.

Narodila sa 27. októbra 1932 v Bostone. Otec Otto Plath bol vysokoškolský profesor. Zomrel v roku 1940 a pre Sylviu to znamenalo trvalú stratu. K postave otca sa v denníkoch a básňach neustále vracala. Z jej života odišiel muž a s ním láska, ktorú veľmi potrebovala. Matka Aurélia sama vychovávala Sylviu a jej mladšieho brata Warrena Josepha. Sylvia bola talentovaná a ctižiadostivá. Spĺňala nemalé matkine nároky, ktorá šetrila na jej vysokoškolské štúdium. Navštevovala prednášky a semináre z francúzštiny, chémie, fyziky, botaniky, dejín umenia, ekonomiky a riadenia, dejepisu, z ruskej a anglickej literatúry. Získala prospechové štipendium, podarilo sa jej vyhrať študentské vedecké súťaže. Okrem toho písala básne a poviedky, s ktorými získala literárne ceny.

V lete počas prázdnin roku 1952 došlo k veľkému zlomu v jej živote. Pokúsila sa o samovraždu. Schovala sa do pivnice či kôlne pod rodinným domom a zjedla tabletky na spanie - priveľa a to ju zachránilo. Rodina a polícia ju zúfalo hľadali tri dni všade po okolí, len nie na tomto mieste. Napokon začuli hlboký ston z útrob domu. Našli ju v polokomatóznom stave vo vlastných zvratkoch. Nasledoval pobyt v psychiatrickej liečebni. Po prepustení úspešne pokračovala v štúdiu na Smith College.

V roku 1955 Sylvia získala Fulbrightovo štipendium a odišla na dvojročné štúdium do Cambridge v Anglicku. Tu sa odohral ďalší významný zlom v jej živote - osobný i umelecký. Vo februári 1956 sa spoznala s mladým anglickým básnikom Tedom Hughesom. Sylvia už predtým poznala Tedove básne a veľmi ho chcela spoznať. Padli si do oka na večierku v Dámskom klube. Ted bol toho večera očarený Sylviinou mimoriadnou krásou. V júni sa zosobášili.

sylvia_plath.jpgStali sa inšpiráciou jeden druhému, ale viac to možno platilo pre Sylviu. Ted sa presadil ako prvý. V roku 1957 vyhral prvú cenu knihou poézie Jastrab v daždi. Po Sylvinej promócii odišli do Bostonu: Ráno pijeme kávu (daň Amerike), poobede čaj (daň Anglicku)... Samozrejme, že kritizujeme, čo napíše ten druhý, ale našťastie sa naše básne líšia od seba tak, ako sa odlišujú naše odtlačky prstov (Denníky).

Sylvia navštevovala literárne semináre na Bostonskej univerzite. Tu sa spoznala s poetkou Anne Sextonovou (spáchala samovraždu v roku 1974). Anne ju veľmi povzbudzovala v tvorbe a radila jej zaujať výraznejšiu ženskú perspektívu. Koncom päťdesiatych rokov sa Sylvia a Ted rozhodli odísť natrvalo do Anglicka. V roku 1960 jej vydali zbierku Kolos a narodila sa jej dcéra, o dva roky neskôr syn (spáchal samovraždu v roku 2009). Sylvia začala prenikať do literárneho sveta ako nadaná poetka.

Sylvia sa príkladne starala o deti, domácnosť a záhradu vidieckeho domu, ktorý si s Tedom prenajali. Pod zdanlivým pokojom však rástla kríza. Sylvia a Ted spolu strávili šesť rokov a nikdy sa nerozlúčili na dlhšiu dobu - s výnimkou Sylviiných pobytov v nemocnici. Manželstvo stroskotalo, keď si Ted začal pomer s Assiou Wevillovou, rodenou Gutmannovou (spáchala samovraždu v roku 1969 aj s Tedovou dcérou Alexandrou).

V lete roku 1962 Sylvia odišla s deťmi od Teda a v Londýne si prenajala byt. Prežívala osobnú krízu, trpela nespavosťou a bola preťažená. Zároveň vstúpila do obdobia vrcholnej tvorivej aktivity, poslednej, ako sa neskôr ukázalo. V tomto záverečnom životnom vypätí vzniká väčšina básní zbierky Ariel. Horúčkovito píše, niekedy aj viac básní denne; najčastejšie ráno, kým deti vstanú, alebo neskoro v noci. 14. januára 1963 jej vyšiel autobiografický román Sklenený zvon. Balík s knihami nikdy neotvorila. 5. februára napíše poslednú báseň Hrana. Jej motívom je vlastná smrť, ktorá sa zdá neodvratná. 11. februára lepiacou páskou a mokrými uterákmi zatesní kuchynské dvere, zapne plyn na sporáku, otvorí rúru a strčí do nej hlavu... Na stole leží dokončený rukopis zbierky Ariel. Vyšla v roku 1965 a Sylviu Plathovú posthumum preslávila. V roku 1982 získala Pulitzerovu cenu za zobrané básne zostavené Tedom Hughesom.

x x x

Meno a svoje šaty som dala ošetrovateľkám, / chirurgom telo, svoju minulosť anestéziológovi. (Tulipány)

Tabletky nezaberú: žlté, modré, červené - / Ako osvetľujú nudu dlhého večera! (Nespavosť)

Neverím duši. Uniká ako para / do snov cez dieru úst, cez diery očí. Neviem to zastaviť. (Posledná vôľa)

Bojím sa. Mám strach. Nie je vo mne nič, som prázdna. Cítim za očami tupú, paralyzujúcu priepasť, jamu pekla, pretvarujúcu sa ničotu. Nikdy som nemyslela. Nikdy som nepísala, nikdy netrpela. Chcem sa zabiť, utiecť od zodpovednosti, plaziť sa ponížene naspäť do maternice. (November, 1952)

Ja ešte chvíľu žijem. / Režírujem svoje rána. (Malá fúga)

Pôjdem tento týždeň k psychiatrovi, len tak, stretnúť sa, aby som vedela, že je tu. Irónia; cítim, že ho potrebujem. Potrebujem otca. Potrebujem nejakú staršiu múdrejšiu bytosť, aby som mohla pri nej plakať. Rozprávala som sa s bohom, ale obloha je prázdna, len Orión sa pohybuje a mlčí. (Február 1956)

Býva vo mne plač. / V noci to vyskočí a hľadá / háčikmi niečo, čo sa dá milovať. (Brest)

Tedov úspech, s ktorým sa túto jeseň musím vyrovnávať svojím zamestnaním, milujúc ten úspech a jeho, že ho má, ale túžobne si želám mať ho spolu s ním, aby sme sa obaja mohli cítiť lepšie. Bola by som radšej, keby to bolo tak, aby sme boli úspešní obaja; preto som sa mohla vydať za neho, lebo som vedela, že je lepší básnik ako ja a nebudem musieť brzdiť svoj malý talent, budem ho môcť využívať až do krajnosti a cítiť, že je predo mnou. (August, 1957)

Umierať - / aj to je umenie, tak ako všetko ostatné, / a ja to ovládam perfektne. (Lady Lazar)

Nemôžem ignorovať toto vraždené ja; je tu. Cítim ho, páchne, nedám mu svoje meno... Jeho najväčšou zbraňou je a vždy bola predstava o sebe samej ako o perfektnom úspechu: v písaní, v učení, v živote... (Október, 1957)

Písanie je náboženský akt: je to usporadúvanie, reformovanie, znovupoznanie, znovumilovanie ľudí a sveta takého, aký je, a takého, aký by mal byť. (December 1958)

A ja / som šíp, / rosa, čo letí / samovražedná, splynutá s tým, čo ju poháňa / do červeného / oka, do kotla rána. (Ariel)

Ako sa mám prestať báť iných ľudí? Ako mám vedieť, kto som? (Január, 1959)

Teraz je táto žena dokonalá. / Jej mŕtve / telo nesie úsmev naplnenia, / ilúzia gréckej osudovosti / plynie v záhyboch jej tógy, / jej bosé / nohy akoby hovorili: / prišli sme až sem, je po všetkom. (Hrana)

 

Pramene:

Sylvia Plathová: Hrana

Emma Tennantová: Sylvia a Ted

www.neuroticpoets.com

W-E-B (Wikipedia, Encarta, Britannica)

Sylvia. Réžia Christine Jeffs (DVD)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet dlžníka aj bez exekútora, bezvýsledne exekúcie sa musia zastaviť.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?