Prijímačov so západnou normou bolo málo ako ozajstných pomarančov v zelovoci. Ale z času na čas sa objavili - pomaranče, čo sa dali ľahučko šúpať i rádiá so západnou normou. Kúpiť také rádio nebolo vôbec jednoduché. Ak sa človek rozhodol, že ho potrebuje, a nechcel draho kupovať v Tuzexe, zašiel do elektra, napr. v Priori, a rovno sa spýtal: "Kedy bude tovar?"
Potom to bolo aj o šťastí, či rádiá prišli vo väčšom počte, ako povedzme 10 kusov. V opačnom prípade zákazník nemal temer šancu vystihnúť ten správny okamih. Lebo v dňoch, kedy v elektre dostávali tovar, sa pred pultmi tlačili desiatky ľudí. Áno, pred pultmi, lebo samoobsluha v elektre bola iba západným snom. A rádio, ktoré ponúkalo možnosť naladiť západné stanice, tie sny pomáhalo snívať.
Mohli ste zabudnúť aj na dizajn a farebné prevedenie. Aké bolo, také bolo. Iného niet. Ber, alebo nechaj tak. Za tebou stoja ďalší, čo ho kúpia. Opäť to bolo o šťastí, ak rádio, ktoré ste kúpili, sa aspoň ako-tak približovalo vaším predstavám.
Moje prvé rádio so západnou normou vyrobili v národnom podniku Tesla. Rodičia ho museli zháňať, ale nakoniec sa im to podarilo. Ten prvý pocit čohosi zakázaného, keď si pionier naladil rakúsku stanicu Ö3, mal nádych konšpirácie. Malý disident si naozaj myslel, že počúvaním západného rádia prekračuje hranice poslušnosti systému a nahlodáva betónové základy socialistického zriadenia.
Ale nechajme ho v presvedčení, že len čo sa domov vrátil z poslednej hodiny vyučovania, ktorou bola občianska náuka, a zapol si rádio so západnou normou pred domácou úlohou o spriatalených armádach, čo dňom i nocou ochraňujú spánok detí i diktatúru proletariátu, mal blažený pocit, že bytostne uniká ideálom socialistickej mládeže, budúcnosti celého ľudstva, ktorá ho vtedy vôbec nezaujímala. Vrcholom odporu malého pioniera voči režimu bola láska k populárnej hudbe Západu:
Kašlať na báťušku Lenina! Kašlať na kubánske pomaranče!
I love Kate Bush!