Kráľ a vôl

Autor: Otto Kovarik | 2.2.2011 o 11:36 | (upravené 23.5.2011 o 20:03) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  261x

Kráľov sprievod vstúpil do katedrály za slávnostného Te Deum. Vzduch bol presiaknutý kadidlom a ľud, čo sa dostal dnu, sa staval na špičky, aby uzrel aspoň purpurový plášť nového vladára. Kráľa podľa zvyklostí privítal biskup:

"Buď pozdravený, náš kráľ."

Vladár oslovil biskupa otázkou:

"Prečo v chráme nie je kráľova podobizeň?"

Starý biskup zosmutnel. Pomazával a preklínal už mnohých kráľov a tohto poznal od kolísky. Učil ho katechizmus, učil ho latinsky a grécky, čítal mu životopisy svätých, odhaľoval mu tajomstvá Svätého Písma. Myslel si, že v jeho veku ho už nič nemôže prekvapiť. Veľmi sa mýlil.

Z tváre biskupa sa zrazu vytratil tieň, čo ju predtým zahalil. V jednom jedinom okamihu sa rozhodol panovníkovi nastaviť zrkadlo; dať príučku všetkým spupným a svojhlavým mocnárom tohto sveta, všetkým, čo žili, žijú a budú žiť. Nahol sa k diakonovi a čosi mu šepol do ucha. Ten zbledol a so strachom v očiach odbehol splniť príkaz milovaného pastiera.

O chvíľu sa vrátil so strieborným podnosom, na ktorom niesol hlavu vola s korunou. Biskup pokojne riekol:

"Hľa, tvoja podobizeň, veľký kráľ."

Panovník sa nahneval a pastiera duší prikázal vrhnúť do žalára; dá príučku všetkým, čo sa mocným stavajú do cesty. Duchovní otcovia telami bránili dobrého biskupa, no presile kráľovej stráže neodolali. Po krátkom zápase biskupa odviedli a v katedrále všetko stíchlo. Nikto z prítomných sa neodvážil vydať hláska.

Kráľ si všimol biskupovu mitru, čo ležala po boji na dlažbe. Pážaťu rozkázal, aby mu ju podalo. Chvíľu mitru zvieral v ruke a premýšľal. Potom sa jeho tvár rozjasnila. Pochopil, že ten, kto chce vládnuť, musí vládnuť nad všetkým, nad svetom pozemským i nebeským, musí ovládať životy ľudí, ich myseľ, city a svedomie. Kráľ musí vládnuť osudu.

Vystrašenému diakonovi, ktorý stále držal podnos, rozkázal, aby pristúpil bližšie. Kráľ sa pozrel do mŕtvych očí zvieraťa a keď v nich našiel, čo hľadal, nasadil na hlavu vola s korunou biskupskú mitru. Obrátil sa k prekvapenému ľudu a mocným hlasom povedal:

"Odteraz kráľovi patria nielen vaše telá, ale aj vaše duše."

Po tých slovách kráľ so sprievodom odišiel. Ľud sa pozeral za vladárom, ako sa vzďaľuje. Jeho purpurový plášť vial vo vetre a bol čoraz menší, až celkom zmizol. A dlho do noci premýšľal o čudných slovách nového kráľa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status bohatstva. Skôr sa pozerá na to, či mu vlastné bývanie nebude na príťaž.

PLUS

Hviezdoslavov Kubín bol hrôza, ale pekne zarecitovaná

Zaujíma to po šesťdesiatich rokoch ešte niekoho?

KULTÚRA

Ako súdili najväčších nacistických vrahov

Pred 70 rokmi si vypočili nacistický lídri rozsudok v najsledovanejšom procese v dejinách.


Už ste čítali?