Moja mamička ťaživo plače. Nemám rád, keď sa súži. Jej smútok prejde na nás, a my smútime s ňou, smútime spoločne. Oveľa radšej mám jej zriedkavý smiech. Vtedy aj nami preniká radosť, ktorá ju rozžaruje.
Počul som vzrušené hlasy, veľa hlasov. Niektoré som poznal, iné nie. Zacítil som pohyb mamičkinho tela. Bol to však rozdielny pohyb, ako keď kráča po vlastných nohách. Mal som dojem, akoby ju prenášali s celou posteľou, na ktorú ju položili. Odniesli nás do nejakej miestnosti, lebo zvuk dostal iné zafarbenie. Veľa hlasov zmĺklo, asi odišli. Zostali už len strastiplné vzdychy mamičky, jeden ženský a jeden mužský hlas. Nikdy predtým som ich nepočul. Som príliš znepokojený, aby som dával pozor, čo hovoria. Aj braček je akýsi nesvoj.
Chvíľu sa s mamičkou nedialo nič. Zachytil som ostré kovové zvuky. Podobajú sa úderom lyžice o misku, z ktorej mamička jedla polievku. No tieto sú oveľa výraznejšie. Neviem, čo znamenajú, preto o nich nedokážem povedať viac. Mamičke nebolo dobre, tak mi nič nemohla objasniť. Je to nezvyčajné, lebo sa mi, vlastne nám obom, prihovárala hocikedy to bolo možné. Aj vtedy, keď jej nebolo najlepšie. Nerozumiem, čo sa s ňou porobilo. Zdá sa mi veľmi vyčerpaná. Dýcha slabo a plytko. Ešte som ju takto nezažil. Musím trpezlivo čakať. Mužský hlas zanikol, ten ženský si občas čosi pre seba zamrmlal.
Keby tu bol môj ocko. Aj keď ho veľmi nepoznám, mám ho rád. Občas sa s mamičkou stretli, keď ráno alebo večer prechádzala popri mužoch, s ktorými pracoval. Vždy sa spolu rozprávali iba krátko. Prehodili zopár slov, potom sa rýchlo rozlúčili. Ocko sa rozprával najmä s mamičkou, zavše aj s nami. Má nádherný hlas. Zakaždým daroval mamičke trochu jedla, aby bola silná. Mamička to nechcela prijímať, ale on nástojil. Vraj kvôli dieťaťu. Ani on ani mamička nevedeli, že sme dvaja. Myslím, že ich milo prekvapíme. Už sa toho neviem dočkať.
Nepochopil som, prečo žijú oddelene od seba, prečo ocko nie je s nami. Od mamičky viem, že patria k sebe už dávno. Žili v meste, ktoré nepoznám, ďaleko odtiaľto. Rozprávala aj o tom, že keď bude po všetkom, áno tak to povedala, vytvoríme opäť rodinu. Všetci budeme konečne spolu. To jej vraj dodáva veľkú silu. Čo dáva silu mojej mamičke, dáva silu aj mne.
Priestor okolo mňa sa začal zrazu sťahovať. V pravidelných intervaloch. Pochopil som, že sa deje niečo veľké. Sťahy môjho sveta, jediného aký poznám, sa postupne zosilnili a zintenzívnili. Áno, prišiel môj čas - pôrod, o ktorom sa mamička mnohokrát rozprávala po večeroch s inými ženami.
Cesta von bola ľahšia, než som očakával. Ale prvý nádych bol náročný. Potom to už išlo samo od seba. Tak toto je ten vonkajší farebný svet? Dosiaľ sa mi nezdá lepší než ten, ktorý som opustil. Svetlo je príliš ostré a páli oči. Vedel som, že to musí prísť. Mamička nás na to pripravovala. Ach, ako sa na nás tešila. O chvíľu ju určite uvidím. Asi začnem plakať, aby ma začula.
Medzičasom ma žena, ktorá niečo nahlas hovorila, odniesla do inej časti miestnosti. Potom odbehla. Už viem, komu patril ten hlas. Určite prinesie aj bračeka, ktorého som predbehol. Mamička je akási mĺkva. Dúfam, že sa má už lepšie. Potom ženský hlas niečo zakričal. „Herr Doktor! Herr Doktor Mengele! Es sind Zwillinge!" (1) Doktor Mengele? Josef Mengele? To meno mi je známe. Áno, spomínam si. Mamička sa o ňom rozprávala so ženami v baraku. Aj s ockom. Srdce sa jej zakaždým veľmi rozbúchalo. Braček i ja sme cítili, že po takom rozhovore je smutná a zamyslená. O tejto téme sa s nami nikdy nerozprávala. Čo mi mamička nevysvetlí, to nechápem. Neviem, čo je vedecký pokus. Neviem, čo znamená dedičnosť. Neviem, čo vyjadruje smrť. Zachytával som samé útržky, ktoré sa mi ťažko spájajú dohromady. Doktor Mengele je špecialista na dvojičky. Im zasvätil vedecký život. Lieči mnohé choroby, napríklad mení farbu očí na árijskú. Keď jedno z dvojičiek zomrie, druhé zomiera s ním. Padlo cudzo znejúce slovo eutanázia. Nie som schopný sa k tomu bližšie vyjadriť. Viem povedať len toľko, že mamička sa toho mena bála. Prečo, to mi je záhada. Možno bola priveľmi citlivá. Myslím, že sa vôbec bojí lekárov. Chodila na prehliadky pravidelne. Aj vtedy jej búchalo srdce ako o život. Vždy si čímsi silno stiahla brucho. Ženy z baraku jej v tom pomáhali. Tak mocne nás to k sebe s bračekom natlačilo, že sme sa nemohli ani pohnúť. To bolo veľmi nepríjemné. Bol som rád, keď prehliadky skončili a mamička nás uvoľnila zo zovretia. Potom si nežne hladila brucho a milo sa k nám prihovárala. Tie vzácne okamihy som miloval.
Tento doktor stiahnutie brucha nevyžadoval. Naopak, uzrel som u neho svetlo sveta. Tie slová mám od mamičky. Veľmi sa mi páčia. Zatiaľ som spokojný. Už si pomaly zvykám na ostrý jas. Avšak braček je ticho. Aj mamička. Ach, keby som už mohol uzrieť jej tvár a počuť hlas bez bariéry, čo nás dodnes delila. „Herr Doktor! Zwei Buben! Dieser ist tot, der andere lebt, sie können ihn ja hören." (2) Plač ma trochu unavil, no chcel som vidieť mamičku. Niekto nový sa nahol do môjho obzoru. Mamička? Takto som si predstavoval peknú tvár. A ten otvor, to je úsmev? Aký je očarujúci. „Seltsam, diese slawischen Kinder sind eigentlich sehr schön." (3) To nebol hlas mamičky. Bol to hlas muža. Nado mňa sa nahla aj žena. „Was machen wir mit ihm, Herr Doktor Mengele? Ohne sein Zwilling ist er für sie wertlos." (4) To je on! Takto teda vyzerá Anjel smrti! Prekrásny anjel. Mamička si po nociach recitovala verše z knihy, ktorú nazývala Biblia. Píše sa v nej o mnohých anjeloch a archanjeloch. Prežívam blažený pokoj. Zaujato sa na mňa pozerá a premeriava od hlavy až po päty. „Ich weiß, Schwester. Ich weiß. Machen wir das übliche in solchen Fällen." (5) Doktor Mengele sa na moment odmlčal. Zdá sa mi, že nad čímsi premýšľa. „Eigentlich Schade um ihn... Schwester, legen sie eine Platte auf den Plattenspieler. Die Sinfonie der Tausend von Mahler." (6)
Och, hudba! Mamička si často pospevovala pesničky. Ale táto hudba je niečo celkom iné. Dúfam, že ju počujú mamička i braček. Áno, vybavujem si mamičkine slová, že doktor Mengele zbožňuje hudbu. A vraj pôvabne spieva. Možno mi zanôti. Ach, som šťastný, že som sa narodil. Doktor Mengele i žena zmizli z môjho horizontu, zostal som sám uchvátený novými tónmi. Potom sa doktor Mengele vrátil a niečo držal v ruke. Usmial sa na mňa a nežne mi chytil rúčku. Zacítil som slabú bolesť, myslím, že mamička to nazývala pichnutie. Stávalo sa jej to pri zašívaní dier na šatách. Vždy pri tom skríkla au. Teplo sa rozlialo po mojom radostnom tele. Po pár okamihoch sa trochu zazimilo. Toto je teda zima. Ešte som ju nezažil. Škoda, teplo bolo príjemnejšie. Je mi čoraz viac chladno. Divný je svet. To mi bude raz teplo a hneď nato zima? Dosť som sa vyčerpal, chce sa mi spať. Akoby som sa vracal do tmy, z ktorej som iba pred krátkym časom vyšiel. Aj hudba je čoraz slabšia. Žeby ma mamička volala späť? Ak tam budem s bračekom, nedbám. Ešte jeden výdych a na viac sa už nepamätám.
(1) „Pán doktor! Pán doktor Mengele! Sú to dvojičky!"
(2) „Pán doktor! Dvaja chlapci! Jeden je mŕtvy, druhý žije. Veď ho počujete."
(3) „Zvláštne, slovanské deti sú vlastne celkom pekné."
(4) „Čo s ním spravíme, pán doktor Mengele? Bez dvojičky je pre vás bezcenný."
(5) „Viem, sestra, viem. Urobme, čo vždy v podobných prípadoch."
(6) „Vlastne je ho škoda... Sestra, dajte platňu na gramofón. Mahlerovu Symfóniu tisícov."
