Pri telefóne: „Povedz nejaké slovo, teplé alebo aspoň studené.“ Mlčanie.
Vložiť hlavu do dlaní – nežnosť k sebe samému.
Chuť krvi v ústach mi pripomenula jednu dávnu lásku (kedysi milovanú ženu).
Dotýkala sa ma len ľahučko, len náhodne, a ja prežívam okamih dusenia.
Ráno sa stanú studené ruky ešte studenšími od vecí, ktoré vyberám z chadničky.
Na verejnom záchode so žltými kachličkami sa mi po prvýkrát v tomto dni otvorili oči.
„Tak dlho ísť, až sa dostanem zo seba.“
Prešiel som popri mužovi, ktorý teste pred bankou vystupoval z auta prevážajúceho peniaze. Vytiahol svoj revolver a pozrel mi do očí; jeho pohľad bol hlboký a rozhodný, a bol som si istý, že pri prvom nesprávnom pohybe je schopný ma zabiť.
Pocit: Mám osud! A ovládam ho!
Nútim sa písať o niečom, v čo neverím, aby som neostal obmedzený na seba, ktorý v to neverí – možno v to budem veriť, keď to opíšem s trpezlivosťou.
Nevýhodou veľkej literatúry je, že sa s ňou môže stotožniť hocijaký chumaj.
„Teraz pociťujem inú bolesť: bolesť uzdravovania!“
Hlboko vo mne krúži vedomnie v pozorovaní iných, ako nedotknutý stroj, pomaly a všeobsahujúco.
Slnko svieti na moju píšucu ruku a posilňuje ju.
Televízny showman sa na niečom smeje, celkom nahlas a spontánne – avšak snaží sa pritom smiať do mikrofónu.
Zvládnutý nádych.
Aj keď som ju v smrteľnom strachu poprosil, aby ostala, utiekla, lebo zacítila smrť.
A predsa som celý deň ticho, pozorne a ľstivo bojoval proti smrti.
Keby konečne niekedy, ako teraz, bol duniaci, omamujúci strach len bolesťou tela.
Malý tesný svet ustráchaného.
Možno boli výkriky v noci len smiechom kohosi, kto pritom lapal po dychu.
Obrazy v polospánku, ku ktorým sa dá dopracovať, keď sa niekomu podarí vo vnútri zatvorených očí ešte raz zatvoriť oči: potom ožijú aj kamene!
Býčie zápasy vo Valencii: smrteľne ranený býk sa nezrútil pred torerom, ale pomaly prešiel ešte zopár krokov, odvrátil sa tomu, kto ho zabil a spadol obďaleč do piesku; skoro som sa rozplakal.
V obleku a kabáte som sa ponoril za jedným potopeným mestom, ktoré som nenašiel; ale po vynorení som klamal, že som ho videl.
Pocit, že mám len veľké oko; tak sa zdá všetko v strachu hnané v jedno, na vonkajšiu stranu.
Zrazu porozumenie pre to, že umierajúci sa v poslednej chvíli „obracajú k stene“ (býk, čo sa odvrátil)
Tváre, v ktorých sa dá len v okamihu smrti predpokladať iskra života.
V reklame čítať, že život je krásny, pociťujem ako proti sebe namierenú drzosť.
Krátka predstava, že každý život, aj ten najjemnejší rastlinný, je chorobou rajsky mŕtveho univerza.
Pozvoľna sa vonkajšie večerné ticho stáva vnútorným teplom tela.
Dni plné životných súvislostí, tichá zimná nálada na železničných staniciach a potom dni, v ktorých si človek zahryzne do pery na tom istom mieste.
Ako keby bolesť nemala žiadnu minulosť.
Nemilý deň bez tiahnucich oblakov, haluze nejasné pred beztvarým nebom, ako nepriateľské zvieratá; obrovské nebo ako porucha zraku.
„Mŕtvy priateľ“: Odkiaľ beriem slovo „priateľ“ pre cudzieho mŕtveho?
Kričiace dieťa odtiahli od okna hlboko do izby, až ho nebolo počuť.
Žena šla so svojím dieťaťom v dave tak elegantne, akoby viedla svojho psa, a potom som zbadal, že to bol naozaj pes.
Deň, v ktorom zjavenia zostali len vecami, veci len menami, mená zneistili – všetko sa stalo nedobré, aj samotný západ slnka.
F. napodobňovala môj spôsob smiechu: škodoradostný smiech, ktorý som už na svojom otcovi nenávidel.
Ako asi ostatní ľudia znesú svoju dennú vinu, svoje denné zlyhanie? V každom prípade všade ovládané tváre.
Moja minulosť: keď bola dobrá, spomínam si na situáciu, keď bola zlá, to som bo ja.
Pokus vytiahnuť z močiara samého seba – a ako keby bol tento močiar predsa skutočným životným priestorom (a niekedy zázračným svetom) a ako keby bola mimo neho len smrtonosná mechanika názorov.
Prázdna ulica v noci: konečne ukazuje perspektívu.
Sen o mojej smrti túto noc: dovtedy som bol hrdina knihy, po mojej smrti len jej čitateľ.
(Preklad z Peter Handke: Das Gewicht der Welt)
