Smutná správa sa pre mňa stala ešte smutnejšou, lebo sa stalo čosi, čo mnou otriaslo dvojnásobne. O pár mesiacov neskôr zomrel jej syn. Mal iba čosi vyše 60 rokov. Peter, tak sa volal, bol čímsi výnimočný. Bol to invalid. Nepamätám si ho inak ako mrzáka, chromého na pravú stranu. Ruka ochrnutá v pravom uhle, krívajúca noha. Zato ľavou rukou vedel hravo dvihnúť bremená, pri ktorých som ja funel s oboma. Alebo dokázal uvoľniť skrutku, ktorou som ja ani nepohol. Kompenzácia ako hrom.
Na dvore hrával s nami futbal. Nebol najhorším futbalistom. Čudne sa pri tom triasol, ale brali sme ho, lebo sa snažil. Peter k nám jednoducho patril, hoci bol od nás - vtedy chlapcov - oveľa starší.
A obdivovali sme jeho invalidný velocipéd, zvláštnu trojkolku – dve kolesá vpredu, jedno vzadu, zaguľatené blatníky, predné svetlá na stojanoch, strecha zo silnej celtoviny, bočné okná z plexiskla. Neskôr si zaobstaral novú babetu. Na tie časy to bol pekný dizajnérsky kus. Nebolo ľahké ju zohnať; za socializmu patrila k nedostatkovému tovaru. Trochu sme mu ju závideli. Často bol na dvore, aby moped opravoval, čistil a premazával.
Nikdy sa neoženil. Dlhé roky pracoval v knižnici a keď ho prepustili, staral sa o starnúcu matku. Odkedy mi pamäť siaha, žili spolu sami. Dlho som nevedel, že má brata. Na rozdiel od Petra sa stal úspešným a mediálne trochu známym lekárom. U mamy sa často neukazoval, ťarcha starostlivosti zostala na chorých pleciach Petrových. Zdravou rukou tlačil mamin invalidný vozík, keď ju brával na prechádzky do Medickej záhrady. Stretávali sme sa na schodišti alebo na ulici a prehodili zopár slov.
A náš dvor časom spustol. Dnes je z neho parkovisko pre autá obyvateľov domu. Deti sa na ňom už dávno nehrajú. Aj pre Peťa tým skončila možnosť kontaktu s druhými ľuďmi. Na chvíľu s niekým postáť a porozprávať sa, čo je nové. Zostal sám.
Keď mu umrela matka, nebolo to prekvapujúce vzhľadom k jej veku a zdravotnému stavu. Šokovala ma Petrova náhla smrť. Stratil zmysel života? Nebolo zrazu nikoho, o koho by sa mohol starať? Peter mal ťažký život. Stal sa obeťou osudnej chvíle, ktorá mu navždy zmenila existenciu. Narodil sa v pivnici počas náletu na Bratislavu v roku 1944. Stresová situácia pre všetkých prítomných, zvlášť pre matku, najviac pre novorodenca. Padajú bomby a dieťa sa tlačí na svet. Spojenci v Bratislave bombardovali iba strategické ciele, ale vieme, že nejeden civilný dom dostal priamy zásah. Vedeli to aj obyvatelia domu, preto strach bol na mieste. A malý Peter chce práve v takej chvíli vstúpiť do sveta. Pri pôrode došlo k nehode; ktosi nešťastne stlačil novorodencovu hlavičku. Nikomu nemožno nič vyčítať, ale následky nešťastia niesol Peter po celý život. Bol to osud?
Neviem sa zbaviť dojmu, že Peter svoj osud nikdy neprijal. Bol milý a veselý, ale za úsmevom presvitali smútok a zatrpknutie. Prečo práve ja? Prečo som sa nenarodil o deň skôr? Prečo vôbec bola vojna a bomby padali na nevinných ľudí? Čo ja mám spoločné so šialencami, ktorí rozpútali peklo? Tieto vety Peter nahlas nevyslovil, dušu mu však nahlodávali po celý čas, čo som ho poznal. Ak bolo jeho údelom nájsť svoj zmysel života, nikdy ho nenašiel.
Milý Peter, možno si sa narodil preto, aby si nám svojím životom rozprával o krivde a nespravodlivosti. Možno si prišiel medzi nás, aby si ukázal, že zlo pokriví všetko, čo sa mu postaví do cesty. Preto mi dovoľ, drahý priateľ, aby som zakričal to, čo si nahlas nikdy nepovedal, ale čo tvoje chromé a krivé telo kričalo zakaždým, keď som ťa stretol:
Ľudia, vojna je fakt nahovno!
